…čo vám mám povedať k dnešnému dňu
Príchod do Bernátoviec bol chaotický. Nie z mojej strany, aj keď vždy cítim istú mieru zodpovednosti, predsa len som si ich v srdci tak trošku adoptovala… Na bráne nás zastavili, všade bol pokoj. Krásne biele prostredie, pred hangárom postávali ľudia, ktorých sme nikdy nevideli. Ťažko sa nám do tej zimy vystupovalo z auta a už nás okupoval pán v tyveku, s červenou pletenou čiapkou na malom modrom aute, pretože potreboval spraviť výter pánovi, ktorého „doniesol“ z Košíc, z karanténneho mestečka. Zvláštne, ale nie nemožné. V jeho tvári sa dalo čítať to napätie a stres, no dohodli sme sa, že sa aspoň oblečieme, na čo nenamietal 🙂
V tom prišla sociálna pracovníčka, konečne niekto známy, a s ňou aj náš vnútorný pocit akéhosi bezpečia. Šli sme teda k hangáru, odovzdali plienky, lieky a naša priateľka spravila zbierku, takže sme dnes dali zodpovedným pre klientov dvesto EUR, med a kávu, z čoho sa veľmi tešili. Pre ľudí v týchto náročných časoch je dobré mať ráno aspoň pohár horúcej kávy a aj keď obmedzený, ale ako tak sociálny kontakt, zažiť malé spoločenstvo, ktoré vás na moment spojí.
Vstupujeme do hangáru, cez okná prenikajú slnečné lúče a stred hangáru je prázdny. …akoby iný svet…no v zápätí si všímame ohraničenia z paliet na oboch stranách. Bariéry. Miestami to celkom pripomínalo výbeh zvierat. Zmocnil sa nás pocit úzkosti, ktorý ale v zápätí celkom prehlušilo slnko. Uvedomila som si, že mi chýba obvyklý ťažký cigaretový dym, možno to ale bolo len tým, že sa mi úplne zarosil štít…
Dostávame pár pokynov od sociálnych pracovníkov (z ktorých jeden tu trávi už tretí týždeň, čo by bolo v poriadku, ak by nechýbal svojej dcére), začínajú sa zhromažďovať ľudia. Najprv z „kravína“. Občas niekto vykukne z oboch paletových barikád, inak je pokoj a ticho. Dali nám ohrievač, lebo je tu zima, z kuchyne počuť rádio, ktoré navodzuje priam idylickú atmosféru, kým neprecitneme a neuvedomíme si, kde vlastne sme. Ľudia prichádzajú, tešia sa keď nás spoznávajú… trošku tým opadol strach a možno aj frustrácia z každotýždenného testovania.
Prišla opatrovateľka, ktorá nám chcela pomôcť a všetko režírovať, no vzhľadom na podráždenie ľudí a vnútorné napätie, ktoré tu vládne, to situáciu zhoršovalo. Niektoré odbery, hlavne u psychiatrických klientov (alebo klientov s duálnymi diagnózami), boli náročné, niekedy až strašidelné, ak by sme to pozorovali len z diaľky. Všetci boli milí a „moji študenti“ vraveli, že sú to strašne zlatí ľudia. Dohodli sa, že prídu na kávu po COVIDE- verte mi, že niektorí fakt pôjdu. Ja sa veľmi teším z týchto medikov, lebo aj vďaka tejto práci získavajú iný pohľad na ľudí bez domova alebo vylúčené komunity a sami vravia, že nikdy by sa v škole nenaučili takto komunikovať a nadväzovať kontakty.
Po dvoch hodinách odchádzame preč, plní dojmov, premrznutí vyrážame k autu, ešte cestou hovorím našej medičke Ester: „…počuj toto je pamätná chvíľka, ešte sme takto za vidna neodchádzali.“, čo spustilo lavínu otázok, kedy prídeme znova, lebo potrebujú ošetriť a vyšetriť.
Vyzliekame sa, balíme veci a hádžeme ešte posledný blik na hangár. Nasadneme do auta a vyrážame, v teple doliehajú dojmy a zážitky, preberáme náš ďalší cieľ a testovanie.
21.storočie. Ľudia bez prísunu tečúcej vody, suché WC pre všetkých, zero sociálny kontakt, lieky niektorí potrebujú a nemajú – veď sú to „len“ ľudia bez domova. Aj takto vyzerá karanténa pre ľudí bez domova. Uvažujem. Neviem, či by niekto z nás toto miesto, tento život, zvládol. Obdivujem silu týchto ľudí a zároveň si uvedomujem, že nemajú na výber. Tu si človek rýchlo uvedomí, čo znamená to všedné slovo DOMOV. Treba to zažiť. Ako to však ľuďom priblížiť, keď aj naše srdce stále čosi hľadá a je nespokojné? Skúsme sa zastaviť, spomaliť a vychutnať si čo máme. Byť za to vďační. Za naše rodiny a priateľov. Ja dnes ďakujem za vás, mojich kolegov.
Viktória Rusňáková
Všetci pre rodinu, n.o.